Pred časom som čítal knihu, v ktorej bol život prirovnaný k ceste vlakom.
Je to výnimočne zaujímavé čítanie, pod podmienkou že ho správne interpretujeme.
Život nie je ničím iným, ako cestou vlakom:
skladajúcou sa z nastupovania a vystupovania, preplnenou nehodami, príjemnými prekvapeniami a tiež hlbokým smútkom.
Narodením nasadáme do vlaku a stretávame tam osoby, s ktorými by sme si priali ostať počas celej cesty: našich rodičov.
Bohužiaľ pravda je iná.
Oni na nejakej stanici vystupujú zbavujúc nás svojej citlivosti, priazne a nenahraditeľného sprevádzania.
To ale neprekáža tomu, aby nastúpili iné osoby, ktoré sa pre nás stanú veľmi dôležitými. Prichádzajú naši bratia, priatelia a zázračné lásky.
Medzi osobami, ktoré cestujú týmto vlakom sa nájdu i také, ktoré sa prišli len previezť.
Také, ktoré pri cestovaní vyvolávajú len smútok...
A tiež také, ktoré chodia po vlaku a sú pripravené stále pomôcť potrebujúcim.
Mnohí po vystúpení zanechávajú stálu clivosť...
Iní prejdú tak nepozorovane, že si ani neuvedomíme, že uvoľnili miesto.
Je zaujímavé, že niektorí cestujúci, ktorých najviac milujeme, obsadia miesta vo vagónoch ktoré sú najďalej od toho nášho.
Preto budeme musieť prejsť našu cestu bez nich.
Samozrejme nič nebráni tomu, by sme sa počas cesty poobzerali, - aj keď s ťažkosťami - po našom vagóne a vybrali sa k nim...
Ale bohužiaľ už si nebudeme môcť sadnúť vedľa nich, lebo toto miesto už bude obsadené inou osobou.
Nevadí; táto cesta vyzerá práve takto: plná výziev, snov, fantázie, očakávaní a rozlúčok...
Ale nikdy návratov.
A preto absolvujeme našu cestu najlepšie, ako sa dá.
Pokúsme sa nadviazať známosť s každým cestujúcim, hľadajúc v každom z nich tie najlepšie vlastnosti.
Pamätajme, že v každom momente cesty môžu koktať a my im pravdepodobne budeme musieť porozumieť...
Pretože aj nám sa mnohokrát bude pliesť jazyk a nájde sa niekto, kto nám bude rozumieť.
Veľké tajomstvo na konci spočíva v tom, že sa nikdy nedozvieme na akej stanici vystupujeme, ani kde vystupujú naši spoločníci, a dokonca ani ten, kto má miesto po našom boku.
Zamýšľam sa, či v chvíli keď vysadnem z vlaku pocítim nostalgiu...
Verím že áno.
Oddeliť sa od niektorých priateľov s ktorými som cestoval bude bolestné.
Dovoliť, aby moje deti zostali samé, bude veľmi smutné.
Ale držím sa nádeje, že raz prídem na hlavnú stanicu a uvidím, ako prichádzajú s batožinou, ktorú nemali pri nastupovaní.
Myšlienka, že som sa pričinil k tomu, aby sa ich batožina zväčšovala a stávala sa hodnotnejšou ma urobí šťastným.
Priateľ môj.
Urobme, aby náš pobyt v tomto vlaku bol pokojný a hodný úsilia.
Správajme sa tak, aby keď príde chvíľa vystupovania, na našom prázdnom mieste zostala clivosť a milé spomienky pre tých, ktorí pokračujú v ceste.
Tebe, keďže si časťou môjho vlaku, prajem...
Šťastnú cestu!!!
